Tuhá zima

Vývrat - Prístodolok - Tri Stodôlky - kopec bez názvu č. 1 - Horný vrch - sedlo Skalka - Veľký Petrklín - kopec bez názvu č. 2 - kopec bez názvu č. 3 - Zámok - Bučková - Vývrat

Uznávam, že nazvať kapitolu "Tuhá zima" je v kontexte Malých Karpát slušne povedané odvážne. Záveje po pás, zamrznuté rybníky plné hokejistov, trojmesačná bežkárska sezóna, prevádzka troch zjazdoviek na Pezinskej Babe a tuzemský rum s "R" - to všetko sú už len spomienky z detstva. V súčasnosti je malokarpatská zima lotéria. Lesy v pondelok zafúka čerstvým snehom, potom päť dní muklujete v práci a keď sa dočkáte víkendu, zo snehu je v lepšom prípade špinavý sračan, v horšom už len blato. S mrazom je to podobne. Jeden deň je mínus sedem, druhý deň plus trinásť, tretí deň nula a štvrtý deň vás to už nebaví sledovať a staráte sa radšej o teplotu piva a k nemu prislúchajúcej borovičky. Mladí to už viacmenej vzdali. Šenk garantuje pocit stability a istoty, ktorý už vonku nenachádzajú. Kým hokejky a lyže ležia doma smutne pod posteľou, pivá sú veselo načapované. Len zopár neodbitných nadšencov sleduje každé ráno fejsbuky, aby vystihli tých šesť-sedem dní, počas ktorých na Babe prevádzkujú večerné lyžovanie.

Zástupcovia tvrdého jadra to však nevzdávajú. V Karpatoch budeme zas obsmŕdať dva dni a to za každých podmienok. Termín pripadol na posledný januárový víkend, keďže sme predpokladali, že po dlhšej odmlke začne poriadne mrznúť. Zostava bola rovnaká ako na predošlej akcii: Jožo, Paľo, Tibor, Peťo, Dona a ja. Zmenili sa však dve zásadné veci. Začnime tou menej zásadnou. Po prehodnotení istých zažívacích a neuropsychologických okolností sme sa rozhodli, že tentokrát vyrazíme namiesto štandardného piatočného večera až v sobotu ráno. Druhá, viac zásadná okolnosť, sa týkala Paľa. Tak ako Bohumil Stejskal povedal: "Deset dní se nemodlím.", keď sa mu "objesila kozenka", tak si Paľo po minulom výlete dal predsavzatie, že rok nevezme do dutiny ústnej žiadny alkohol. Túto skutočnosť som popredu oznámil Jožovi a Tiborovi pri rannej ceste autom. Porozumenie a uznanie vyjadrili týmito slovami:

Jožo: Toto napríklad ja nepochopím, čo by som tým akože dosiahol. Však už len včera som si do kokakolovej fľaše dal načapovať štyri pivá.
Tibor: Proste úplná k_kotina.

(pozn. autora - Paľo to nakoniec potiahol celých 8 mesiacov, za to mu patrí česť a klobúk dole)

Zraz bol pri horárni Vývrat na Záhorí. Paľo nás tu už čakal a Peťo o chvíľu dofrčal na svojej Felde. Na pozdrav nám predviedol, ako sa dá zaradiť spiatočka bez spojky, ak vám spojka zahučí po ceste. Okamžite otvárame domáce vínčisko z Harmónie a dáme si od smädu po dve-tri deci. Pri vínku diškurujeme na tému: Čo sa to tu na Vývrate k_rva deje? Kedysi tu stála len stará horáreň. Teraz je tu všetko rozbágrované na sračky, všade blato, esbéeskári, zástavba unimobuniek, no najmä masívna výstavba rekreačných objektov, v ktorých sa verejnosť určite rekreovať nebude. Už len kamenná strešná krytina jednej z týchto chalúp hodnotou prevyšuje súčet ročných príjmov celej našej partie. Vysoké betónové múry, pri závore na zvážnici dve kamery. No nádhera. Keď si však prečítate, čo sa o lokalite Vývrat píše v sprievodcovi Malými Karpatmi od Ferdinanda Dúbravského z roku 1910, zistíte, že aj v minulosti to tu bolo tak trochu V.I.P. Citujem: "Z Holína keď vystúpime na Vysokú a bez sprievodčího, pustíme sa na južnom svahu dolu na cestu, a táto nás východným smerom privedie na zámek Vývrat. Vývrat je vlastne letné siedlo kniežaťa Pálffyho. Zariadenie je nádherné. Jestli by tam práve knieža nebol, vstup a prezretie dovolí nám kniežací úradník, lebo lesník."

Neprišli sme však lamentovať nad chrapúňstvom vrchnosti a tak vyrážame do kopca priamym diktátom, v ktorom sa netolerujú hrúbky. A že tých hrúbok (rozumej šmykov a pádov) dnes bolo. Ale o tom až neskôr. Stúpame strmo skalným hrebeňom na vrch Prístodolok, ktorý je súčasťou hrebeňa Vysokej. Minule sme pochodili kopce južne od Vysokej, tentokrát je trasa vytýčená po rôznych skalných zuboch, hrebienkoch a kopcoch severne od Vysokej.

Hneď na začiatku chodníka sa na strom podpísal neznámy turista, vlastným menom K_KOT.

Teplota sa pohybuje kúsok nad nulou a je totálna hmla. To, že z výhľadov nebude nič, si uvedomujeme na skalách Prístodolku.

Zrazu zisťujeme, že Dona niekde zmizla. V rámci vyčkávania koštujeme Jožove varené víno a polemizujeme na témy: akým právom dostala siska poloadminské práva na fejsbuku a koľko mazutu spáli nákladná loď, kým k vám docestuje obal na mobil za dolár. Dona sa neukazuje a tak zídeme nižšie do sedielka. Tam stretávame poľovníka, ktorý na šnúre ťahá zastreleného diviaka. Hovorí, že videl Donu a že nepriviazaný pes by nemal takto behať po lese. Som celkom rád, že to nedopadlo horšie, lebo nejeden nepriviazaný psík už guľku od poľovníka okúsil. Dona práve v tej minúte pribehne ako na zavolanie a Jožo ju priväzuje. Radšej obojček, ako nábojček.

Opustené muflonie rohy:

Zo sedla pod Vysokou sa odpájame smerom na sever, schádzame do doliny a začneme stúpať na hrebeň Troch stodôlok. Tri stodôlky sú vlastne tri zaujímavé skalné hrebienky a vysoké zuby, ktoré miestami pripomínajú známe skalné útvary v okolí Troch jazdcov a Kamennej brány, avšak výškou a rozmermi ich značne presahujú. Peťo po ceste postupne nastoľuje čoraz ťažšie stráviteľné diskusné témy: Kryptomeny. Štvrodimenzionálne bytosti, ktoré pochádzajú z Venuše a chránia našu slnečnú sústavu. Blížiace sa prepólovanie zeme, ktoré zmení ľudské vedomie. Alternatívne diskusné vstupy preruší Jožo, keď vytiahne Becherovku. Tak toto sme tu ešte nemali. Podozrievam Joža, že Bechera priniesol v súvislosti s prezidentskými voľbami v ČR, na počesť Miloša Zemana.

Poďme teraz na sériu fotiek zo skalnatých Troch Stodôlok.

Cestou hore:

Skalnaté hrebienky:

Zuby Stodôlok:

Bralo druhej stodôlky:

Atmosféra je temná:

Na tretej stodôlke:

Tri Stodôlky stáli za výšľap, škoda len tých výhľadov. Z vrcholov skalných zubov by sme istotne videli Vysokú zo severnej strany. Po ceste zrázom do doliny pribúdajú šmyky na topiacom sa snehu a najmä na klzkých konároch, ktoré sa pod ním ukrývajú. Nejeden z nás sa šmykol, zahrešil a rozpleskol ako kabela, a to presne v tomto poradí. Sme v doline jedného z prítokov Rohožníckeho potoka.

Dlho sa tu nezdržiavame a prebíjame blato pri krátkom, no strmom výstupe na náprotivný bezmenný kopec, aby sme sa prehupli do ďalšej doliny k prameniskám Rohožníckeho potoka.

Kráčame po zvážnici proti prúdu potôčika až k oploteniam vodojemov, kde sa smerom na východ odpája mimoriadne strmý zráz Horného vrchu. Toto je čistá šmakovka a višnička na torte dnešného dňa. Na mape sú v týchto miestach zakreslené vrstevnice tak nahusto, až v istom úseku úplne chýbajú. Predpokladáme, že práve tam je to najstrmšie. Už po prvých pár metroch Paľo zahlási: "A tu sa oddeľuje zrno od pliev." Miestami to bude výšľap po štvornožky. Celý zráz je prešpikovaný skalnými útvarmi a zubami. Je to proste miesto, ktoré vynaloženú námahu vie odvďačiť. Vraj sa tu nachádza aj jaskyňa, no hľadať sa ju nepokúšame - náš cieľ je nájsť vhodné miesto na bivak.

Pozrime sa teraz na to, čo strmý zráz Horného vrchu ponúka.

Keď už sme takmer na vrchole skalného hrebeňa, prostredie sa mení. Sneh je kriedový a na stromoch je hrubá inoväť.

Z hrebeňa zbehneme kúsok nižšie do sedielka pod samotným Horným vrchom. Tu rozkladáme celty a stany. Pri rozkladaní zisťujem, že päť-eurový stan z Tesca nahlodal zub času. Praskajúce tyčky je potrebné ošetriť izolačkou. Peťo s nami dnes stanovať nebude, no pomôže nám s rozkladaním ohňa. Nechýba Pepo a slamené rozkurovače do krbu. Čoskoro plápolá úctyhodný táboráčik.

Peťo sa pobral po svojom, my opekáme klobiny a ohrievame si nohy. V kurze sú tiež pochutiny ako trenčianska borovička, kôstkovica a dvakrát típnutý vajgel. Teplota sa pohybuje okolo nuly, takže zima nám v spacákoch nebude. Nie je to teda tá pravá malokarpatská "tuhá zima". Ale aspoň je to zima. Paľo sa o ôsmej pobral pod celtu pilovať a my zvyšní v trojici popíjame leánku, ktorú priniesol Jožo. Jožo povedal, že lepšia leánka za 3,50, ako kyslý vlašák za 5 Eur. Niečo na tom bude.

Rozmýšľame, ako docieliť, aby nám pahreba vydržala do rána. Chcelo by to priložiť niečo veľké. Na oheň položíme veľký dutý pník, ktorý komínovým efektom vytvorí zaujímavú šou iskier a plameňov. Chvíľu sme tieto úkazy fotili a ako Tibor povedal: "Jak nás vie zabaviť jedna dutá dzíra."

O deviatej sme zaľahli do spacákov s vidinou pokojnej noci. Po polnoci však začalo fučať a roztopená námraza pršala zo stromov. Tu sa ukázali limity môjho stanu. Cez vchod mi totiž napršalo na nohy. Aj z tohto dôvodu som si privstal na východ slnka. Hmlu predsa muselo rozfúkať a budú výhľady. A ebenci že aj boli. Zvyšku partie sa zo spacákov nechcelo.

Táborisko nad ránom:

Brieždenie nad Horným vrchom:

Vyšiel som naspäť na skalný hrebeň, z ktorého sme včera schádzali. Tu sa otvoril výhľad na Vysokú smerom na juhozápad:

Keď som sa vrátil do nášho tábora, všetko ešte čučalo v spacákoch. Večerné dohadovanie o vstávaní o siedmej bolo zbytočné ako inovácie od Tatra banky. Našťastie čoskoro chlapci uznali, že 10 a pol hodiny spánku je celkom v pohode a pomaly povstávali.

Hneď zrána sme mali obrovské šťastie. Z večera totiž ostala v ploskyni kvapka borovičky. Dať si ráno takúto borovičku, to je niečo ako keď vám Mič Bjukenen hodí záchranný plavák.

Na cestu sme si chystali teplé nápoje. Ja som si pripravil špecialitku. Dal som zovrieť minerálku a vylúhoval v nej urologický čaj. Do vody pri varení omylom napadalo trochu popola. Kombinácia dymovej arómy, čaju a prevarenej minerálky chuťou pripomínala vylúhované ponožky menej čistotného vandráka.

Zišli sme na chodník a celkom výnimočne sme využili krátky úsek turistickej značky, aby sme sa priblížili k Veľkému Petrklínu. Keď za sedlom Skalka začal chodník prudšie klesať do Sološnickej doliny, odpojili sme sa proti vrstevniciam smerom na severozápad. Na vrchole Petrklína stojí kovový stožiar s kolmým rebríkom, ktorý slúži ako neoficiálna rozhľadňa. Kým včera sme v hmle videli hovno makové, dnes nám to Petrklín vynahrádza. Z rozhľadne je luxusný kruhový výhľad na všetky známe i menej známe okolité kopce.

Smerom na juh vidno typický dvojvrchol Vysokej, napravo od nej hrebeň Troch stodôlok. Na ľavej strane je Horný vrch a ten malý výsek vedľa neho je sedielko, kde sme nocovali:

Smerom na severovýchod vidno vrchol Vápennej (vľavo). Napravo od Vápennej v pozadí vidno Starý plášť a Dlhý vrch, na východe zas charakteristicky dvojitý vrchol Geldeku.

Severozápadne od Vápennej v diaľke vidno Plavecký hrad:

No a takto vyzerá stožiar na Petrklíne. Na plošine ukazuje Jožo smerom na východ rebelské gestá.

Veľký hold a klobúk dole vzdávam nadšencom, ktorý vztýčili na samom vrchole stožiaru kovový dvojkríž a slovenskú vlajku. Predpokladám, že je to práca turistov zo Sološnice. Napriek tomu, že vlajka je poveternostnými vplyvmi otrhaná ako povedomie národa slovenského, poistili to umiestnením plechovej vlajky na bok stožiaru.

Pri zostupe z Petrklína nás upútali zaujímavé rozsiahle dubiny, aké v Karpatoch uvidíte len málokde. V súčasnosti sa ich ochranári a občianski aktivisti snažia zachrániť pred plánovaným rozširovaním kameňolomu, ktorý sa nachádza na západnom svahu kopca. Ťažobná spoločnosť chce profitovať z horniny melafýr, no rozsiahla ťažba by bola pre Petrklín devastačná.

V strede nasledujúcej fotky je vrchol Zámku, kam máme namierené.

Schádzame do doliny k bývalej priehradke na Rohožníckom potoku. V okolí bačoriny je množstvo poodkusovaných o ohlodaných stromov. Zjavne sa tu zabývali bobry.

Dnes máme na pláne ešte kopce Zámok a Bučková. Kráčame dolinou po prúde potoka a na prvej odbočke sa odpájame do bočnej dolinky smerom na juh. Potrebujeme opäť nabrať výškové metre, ktoré sme stratili zostupom z Petrklína. Paľo pre tento účel vyberá strmý nástup na bezmenný západný hrebienok, no so stúpaním chce začať až v bode, kde svah s dolinou zviera ten najnekompromisnejší uhol. Ináč by sme vraj klamali samých seba.

Hrebienok je vskutku malebný. Prevažne dubiny, machové koberce. 

Na konci hrebienka sa ocitneme na bezmennom vrchole bez výhľadu. Zostupujeme do bezmenného sedla a z neho stúpame na ďalší bezmenný kopec. Rozptýlil nás pohľad na stádo muflónov. Zatiaľ sme počas tohto výletu videli len samé diviaky. Znovu zostupujeme, tentokrát do sedla pod Zámkom a šliapeme hore na Zámok. Tieto strmé húpačky hore-dole nám ihrajú na nohy ako Ďurinda na gitaru. Zapotili sme sa.

Cestou na Zámok, Vysoká opäť z iného uhla, teda z "opačnej" severnej strany:

Na Zámku fúka jak hovado, výhľady obmedzené, tak rovno schádzame nižšie do závetria a dávame si obednú pauzu v štýle klobáska, slaninka, cibuľka. Pri zostupe sa nám naskytá pohľad na náprotivný strmý svah kopca Bučková, ktorý bude posledným vrcholom dnešného dňa.

Dubiny cestou zo Zámku a Bučková:

Ktovie, ako starý je názov kopca Bučková. Buk som cestou hore hádam ani nevidel. Východnú a južnú stranu kopca tvoria strmé suťoviská porastené čistou dubinou. Zaujímavé, pre Karpaty nie sú takto rozsiahle dubiny úplne typické. Chvíľami sa cítim ako niekde v Štiavnických vrchoch.

Cestou dole sa kocháme dubmi podivných tvarov, ktoré však Donu vôbec nedojímajú a tak odbehne kamsi do rici na druhú stranu kopca. Však ona príde, ako vždy. Zostúpili sme do doliny a Dony stále nikde. Dorazili sme na Vývrat a Dony ešte stále nikde. Otca jej všivavého. Jožo sa rozhodol, že ju ide hľadať. Po hodine hľadania sa Jožo vrátil na Vývrat s prázdnymi rukami. Pritom vyšlapal naspäť na vrchol Bučkovej! Keď už padne rozhodnutie zanechať esbéeskárovi telefónne číslo a odísť preč, Dona sa zázračne objaví. Reku jebemci. Tak tomu vravím bodka za akciou.

Odchádzame spokojní. Opäť sme pochodili menej známe kopce a hrebene Malých Karpát, tentokrát severne od Vysokej. Skalnatý Prístodolok a Tri Stodôlky, neprístupný zráz Horného vrchu, Petrklín, či rozsiahle dubiny a suťoviská v okolí Zámku a Bučkovej určite stoja za výlet. Počas posledných dvoch akcií sme vzdali hold Vysokej zo všetkých možných i nemožných svetových strán i uhlov. Nabudúce nás čaká ďalší zimný výpad v inej lokalite. Ako to dopadne, to netuší ani divá sviňa. Hlavne tá, ktorú strelil spomínaný pán poľovník.

A trasa bola takáto:

15 km, +1185 m

V článku boli použité Jožove, Peťove, Tiborove a moje fotky. Keďže ide o internetový obsah, autorskými právami si môžeme akurát tak vytrieť naše veľactené rite.